HISTÓRIA

Obec Sološnica sa prvý raz spomína v roku 1367. Vznikla vnútornou kolonizáciou začiatkom 14. storočia. Ako jej názvy sa uvádzajú Zeleskut, Pratunprunn(1367), Zyleskut(1371), Solossnicza(1773), maďarský Széleskút a to széles "široký" a kút "studňa"(zrejme napájadlo pre pasúci sa dobytok), tomu zodpovedá nemecký názov Breitenbrunn(breit "široký", brunn "studňa, prameň"). V slovenskom z maďarského názvu asi vplyvom slova soľ - vznikla podoba Sološ rozšírená o príponu - n - ica. V časti chotára je totiž názov Slanisko zo základu sláný, soľ. Obec patrila grófom zo Svätého Jura a Pezinka, panstvu Plaveckého hradu Serédyovcom, Balassovcom, potom panstvu Plavec - Malacky(vystriedali sa ako majitelia viaceré rodiny a ich pokolenia). Od 17. storočia prešiel Plavecký hrad a okolité obce do vlastníctva rodiny Pálfyovcov. Podľa listiny "Colonia sub montem Rachsturm" z roku 1478 nachádzala sa v sološnickom chotári po vrchom "Rošturm" osada "Holínt", ktorú obývali lesní robotníci("holchokari")nemeckého pôvodu. Domy tu boli drevené v počte asi 20 chalúp. Osada spustla po roku 1781(po vyhlásení tolerančného patentu, ktorý nedovoloval založiť evanjelickú modlitebňu, kde nebolo aspoň sto evanjelických rodín). Väčšina obyvateľov tejto osady sa vtedy odsťahovala do Sološnice a do Pezika. V našej obci ich potomkovia žijú i dnes. V roku 1828 mala obec 205 domov a 1 484 obyvateľov. Títo sa zaoberali poľnohospodárstvom, tkáčstvom, kožušníctvom, pálením vápna - zachovalo sa až do roku 1950. V posledných rokoch vápno pálili občania: Bajer Jozef, Ralbovský Pavel, Petrík Štefan, Kočíšek František starší i mladší, Kočíšek Ambróz. Pece boli postavedné: v Dúbrave jedna pec, v Doline dve pece, v Holbagruntoch jedna pec, na Holinte jedna pec. Rozšírená bola výroba dreveného náradia, čo sa zachovalo až doteraz(Chvíla Tomáš, Mlynarovič Ondrej, Blecha Vavrinec). V obci je zachovaná nehnuteľná kultúrna pamiatka, píla p. Alexandra Notného z roku 1880. V roku 1720 bol v obci mlyn, v 18. storočí tu pracovala papiereň. V 19. storočí pracovala pálenica, bol založený pánsky majer. Kronika uvádza, že dedinu postihli rôzne nešťastia a pohromy. V roku 1857 vypukol v obci veľký požiar, keď za pol hodiny bola celá dedina v plameňoch, pretože väščina striech bola zo slamy. Požiar si vyžiadal 12 ľudských životov. Z celej obce zostalo len 6 domov a kostol. V roku 1861 na svätého Ducha sa po veľkej búrke zdvihla hladina Sološnického potoka a zaplavila časť obce. Veľa vytrpeli obyvatelia za rakúsko - pruskej vojny roku 1866. Od Moravy k Trnave tiahlo pruské vojsko. Došlo k početným bojom. Množstov nepochovaných mŕtvol zapríčinilo šírenie cholery na Záhorí. V Sološnici od 29. augusta do 14. novembra 1866 zomrelo na choleru 149 ľudí. V roku 1909 sa v jarnom období zosunula pôda v chotári "Na jamách" a "Nížiny". K zosuvu prišlo v značnom rozmere(8. kat.jut.) aj so stromami. Majitelia pozemkov utrpeli značnú škodu. K veľkému zosuvu pôdy prišlo aj v roku 1936. Utrpenie, hlad a biedu prinieslo občanom obdobie 1. svetovj vojny(1914 - 1918), kedy bolo postupne z obce povolaných 180 mužov, ktorí bojovali na srbskom fronte. Niektorí z nich zostali nezvestní a 43 ich padlo vo vojne. Na ich pamiatku dala obec v roku 1931 postaviť pomník zo zbierky občanov. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bolo založených viacero spolkov a družstiev, ktoré jednak chránili majetok občanov, jednak im poskytovali služby, stali sa ich pomocníkom.